OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Hard core to mal v Košiciach dobré vlastne odjakživa. Pre usporiadateľa je takýto koncert rozhodne menšou lotériou než nejaký extrémne metalový, pri ktorom treba radšej rátať so stratou. Pri hácečku je to aspoň tak pol na pol, a menu, ktoré pripravili Underground Booking spolu so Slayerized a Outcast Crew, dovoľovalo hľadieť do budúcnosti s miernym optimizmom. AGNOSTIC FRONT tu už síce boli, ale raz patria k najväčším legendám NYHC, tak sa na nich proste chodí. Nebudem to naťahovať, 330 platiacich, organizátori veselí a spokojní, účinkujúci a fans tiež.
Spoluorganizátori sa postarali o poľských a maďarských predskokanov. Niekedy okolo pol ôsmej sa pred sľubne hustnúcim davom do nástrojov opreli wroclawskí LAST DAYZ. Na prvý pohľad pomerne mladá krv má na konte dve 7“EP, split EP s CORNERED a účasť na poľskej HC kompilácii „Very Cool & Very Core“, to všetko za obdobie rokov 2011 – 2013. Hralo sa z poslednej EP „Fatality“ z minulého roku a aj zo staršej tvorby, možno odznelo aj všetko čo doteraz stvorili, tie skladby nie sú extra dlhé. Hudobne natlakovaná hardcoreová drsná škola, miestami US scéna, inde trochu Európy, tlak, útočnosť a energia. Poliaci majú aj pár temnejších pasáží, na pódiu sa sústredili viac na hranie a show ako na nejaké veľké prejavy, ľudí mali na svojej strane prakticky od začiatku, takže veľmi dobrý štart.
COLD REALITY sem merali cestu z Maďarska (sídlia v Budapešti) a prihodila sa im aj akási havária, prišli až počas setu Poliakov, ale živí a zdraví. Nebola to ich košická premiéra, takže si po malom pódiu v 777 vyskúšali aj dolné veľké. Členovia kapely, ktorej prišli „predskočiť“, by mohli byť otcami aj im, južanským mládencom sa však kolená rozhodne netriasli, hoci radosť z nečakanej šance zahrať si s legendou medzi skladbami ventilovali niekoľkokrát. Na konte majú demo z minulého roku a aktuálny singel. Hudobne pochopiteľne opäť hard core, v porovnaní s Poliakmi taký neotesanejší, s výrazným vplyvom punku a metalu. Niekomu táto zmes pripadala trochu ťažkopádna, publikum to ale celkovo videlo pozitívne a do pitu dopadli aj nejaké tie „cyriliky“ (časom možno vypátrate, čo je to zač). Tak či onak výber predkapiel treba pochváliť, dobré veci, nič také, čo treba pred „hviezdami“ proste pretrpieť.
Pred AGNOSTIC FRONT už publikum poriadne zhustlo a stretnúť ste tam mohli kohokoľvek, od veteránov KE HC a príbuznej scény - aj takých, že ste ich nevideli roky - cez mladšie ročníky až po delegáciu z liptovského deathmetalového gangu. Od roku 1980 existujúci newyorský monolit spája hard core a metal ani nie tak v hudbe ako hlavne v publiku, a s tým to Roger Miret a spol. skrátka vedia. Stačilo aby sa na pódium s klasicky pozdvihnutou a „poznačenou“ gitarou objavil showman a hardcoreový veterán Vinnie Stigma, a nadšený rev obecenstva dvíhal strechu na Colle. Mike Gallo (basa) a Pokey Mo (bicie) sú už v AF „staršie kusy“, hoci neveľkého Aziata som si prvýkrát všimol až teraz, novým prírastkom je však ďalšia výrazná postava, Craig Silverman (gitara), známy zo SLAPSHOT a iných v HC komunite často skloňovaných spolkov.
Agnostici mali v playliste vyše dvadsať skladieb, mapujúcich hlavne staršie albumy, a už od prvých sekúnd úvodného bloku s „Eliminator“, „Dead To Me“, „My Life, My Way“ bolo publikum vo vare. Zvuk bol veľmi dobrý a AGNOSTIC FRONT majú na albumoch a hlavne naživo neskutočný ťah, skoro by som povedal, že o kúsok ešte prekonali svoje vystúpenie spred pár rokov a aj celkovo vynikajúce koncerty ďalších NY legiend BIOHAZARD a SICK OF IT ALL, ktoré som tu mal možnosť zažiť. Skrátka živel, veľa punku, veľa silných melódií, k tomu energia, nekompromisnosť, metalová údernosť, AF sú tak v dobrom naozaj kapela pre mnohých. Že „For My Family“ zaznela už ako piata v poradí som fakt nečakal, takéto hity sa zvyknú nechať na záver, na druhej strane Miretovci majú veľký výber hymien – „Your Mistake“, „Friend Or Foe“, „Crucified“, „United Blood“, „Gotta Go“, „Victim In Pain“, španielska „A Mi Manera“, skrátka výborná kolekcia, pod pódiom moshpit, potili sa ešte aj steny, ľudia vzduchom lietali skoro až k mixu, proste divoká zábava. Tak trochu viac to odniesol jeden chlapčisko, ktorý bol iste rád, že na takéto koncerty občas zavítajú aj lekárky. Ale oproti typovi, čo sa onehdy skokansky ubezdušil pri BIOHAZARD, to bola zanedbateľná nehoda.
Bonusom k tomu bol bavič Vinnie Stigma („rok vydania“ 1955!), svojrázne coverujúci americkú hymnu. Zaspieval aj takú akoby krčmovú odrhovačku, tuším to bola „Pauly The Dog“, a došlo tiež na čosi, čo bola buď voľba Miss HC alebo súťaž v ženskom stage divingu. Predné rady mali čo pochytať, Miret a Stigma do radu nastavali zo desať dievčin, do ktorých sa dalo zaťať prinajmenšom oko, a tie jedna za druhou naskákali do pitu. A zase klasika, hudba čo neomrzí a zábava, ktorá mohla trvať aj do rána. Prišiel ale oficiálny koniec, myslím že vtedy odznela skladba z nového albumu, s ktorým AF pôjdu do štúdia v decembri a vyjde na budúci rok. Bez prídavku to však nešlo, tak Roger uviedol, že bude od kapely, bez ktorej by punk a hard core možno ani nebol. „Blitzkrieg Bop“, RAMONES, Košice ďakujú, príďte zas.
Fotografie: Laci Schürger
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.